1. K čomu by mohlo viesť manželstvo na dobu určitú na sedem rokov? Mohli by byť k sebe partneri ľahostajnejší, alebo by im naopak viac záležalo na vzťahu, lebo by sa usilovali aby ten druhý mal záujem si manželstvo po siedmych rokoch predĺžiť?Mohlo by to pôsobiť prospešne? Ľudia by možno v takom manželstve nemali pocit, že sú v pasci.

Nad takýmto návrhom sa možno len pousmiať. Je to zásah zvonka, v snahe lepšej regulácie manželského spolužitia a neberie do úvahy žiadne iné faktory súvisiace s vývinom vzťahu a osobnostnými charakteristikami partnerov. Jednoducho je zjednodušujúci. Aj vzťah má určitý priebeh a prechádza rôznymi etapami. Od zamilovanosti, teda z mileneckej role do role rodičovskej. Kvalitný vzťah sa zoceľuje v priateľstvo, čo je najvyšší stupeň vzťahu. Je dôležité, aby si partneri rozumeli, boli na rovnakej „vlnovej dĺžke“, ale zároveň si boli komplementárni, teda sa dopĺňali i vo svojich odlišnostiach, čo oživuje vzťah. Významné je i súrodenecké poradie partnerov, to znamená, že či sú prvorodení alebo v inom poradí, čo čiastočne ovplyvňuje spôsob správania v dospelosti jedinca a teda i v partnerskom vzťahu a rovnako i vplyv pôvodnej rodiny. Osobnostné charakteristiky manželov ovplyvňujú ich vzájomný vzťah. Manželstvo už dávno nie je pasca a nemyslím si, žeby bol nejaký veľký problém z neho uniknúť. Rozpadávajú sa vzťahy, ktoré sú často narušené už od začiatku, ktoré vznikli z iných pohnútok ako je láska. Dokonca aj tí, ktorí tvrdia, že sa brali z „veľkej lásky“ a časom sa manželstvo rozpadlo po dôkladnej analýze nájdeme rôzne „zádrheli“ už od začiatku vzťahu.

2. Siedmy rok je vraj vo vzťahu kritický. Nemohlo by sa stať, že nebudú mať záujem vzťah zachraňovať, ale kývnu nad krízou rukou a po siedmom roku sa rozídu?

Aj ten povestný siedmy rok je zjednodušujúci. Prvá kríza prichádza často s narodením dieťaťa , teda keď sa k partnerskej role pridáva i rodičovská. Potom vstupujú i osobnostné krízy a krízy súvisiace s vekom jedincov a hľadaním si svojho miesta v živote. Ak je hoci len jeden s partnerov menej zrelý a zvyknutý unikať z akýchkoľvek problematických situácií v živote je pravdepodobné, že zlyhá i v manželskom vzťahu, pretože vždy uprednostní „jednoduché“ riešenia. Na druhú stranu ľahostajnosť v manželstve pramení z nedostatočnej komunikácie medzi oboma partnermi. Vtedy prichádza k postupnému odcudzeniu až nezáujmu jeden o druhého a zároveň obom chýba to, čo by si mohli navzájom poskytovať až prichádza tendencia hľadať to niekde inde...

3. Neviedlo by to k tomu, že ľudia by celkovo prestali mať záujem riešiť partnerské krízy ak by bola možnosť tak ľahko zo vzťahu vycúvať?

To závisí aj od spoločenskej klímy. Ak bude spoločnosť tolerantná k rozvodom a príjme takýto návrh, tak je možný zvýšený výskyt striedania manželstiev aj takéhoto typu na dobu „určitú“. Rovnako ako je spoločnosť tolerantná k tomu, keď otec opustí svoje dieťa bez uvedomenia si rovnakej významnosti oboch rodičov a bagatelizuje následky, ktoré sa na dieťati prejavia. Zároveň sa dostáva už do povedomia ľudí podpora otcov, ktorí sa „matersky“ starajú o svoje dieťa, čo sa prejavilo u mnohých otcov zvýšenou starostlivosťou o svoje dieťa, napríklad prítomnosť otcov pri narodení svojho dieťaťa i zvýšenie počtu otcov na materskej dovolenke. V tomto smere vnímam práve faktor spoločnosti ako významný.

4.Neviedlo by to k tomu, že by aj k ďalšiemu manželstvu pristupovali s menšou ochotou riešiť krízy?

Platí staré známe, že čím viac manželstiev, tým laxnejší prístup. Samozrejme, že individuálne to možno brať i tak, že každý má právo i pochybiť a v novom manželstve vytvorí plnohodnotnejší vzťah. Ale vytvárať viaceré vzťahy znamená vytvárať povrchné vzťahy, pretože silný vzťah sa nemôže len tak „stratiť“ a zároveň mať každých sedem rokov plnohodnotný partnerský vzťah je nereálne. Zase tu vstupuje do hry i osobnostný faktor a úroveň zrelosti. Čím silnejšia a stabilnejšia osobnosť, tým väčšia tendencia nevyhýbať sa problémom, ale snaha ich riešiť a to platí samozrejme aj v manželstve.

5. Alebo by to naopak bolo dobré pre tých, ktorí v manželstve trpia a nevedia sa dokopať k rozvodu?

Tí, ktorí v manželstve trpia, vytvorili patologický vzťah, ktorý je často založený napr. na závislosti, či dominancii jedného z partnerov. Potrebujú skôr psychoterapeutickú pomoc, pretože i takýto spôsob spolužitia má svoje korene. Často sa z takéhoto vzťahu nedokážu vymaniť ani keď nie je potvrdený manželským sľubom. Takáto patológia sa skrýva vo vnútornom prežívaní jedinca a v narušenom vnímaní partnerských vzorcov správania. To si vyžaduje úplne iný druh pomoci ako je nejaká ponuka manželstva na dobu určitú.

6. K manželským krízam:Stačí celkom stručne, zopár rád

Prečo sa ich oplatí prekonať a ako?

Ako prekonať prvú krízu(medzi 3. a 7. rokom manželstva), ktorá je spôsobená náhradou mileneckého vzťahu trvalým spolužitím?

Každá kríza ma svoje osobité miesto v živote a samozrejme i význam z hľadiska dozrievania osobnosti i vývoja vzťahu. Aj jej prekonávanie je rôzne a znova sa musím vrátiť k zrelosti osobnosti. Človek s labilným prežívaním vníma prekážky ako veľké osobné tragédie a má tendenciu uniknúť, nie „zabojovať“. Keď opadne fáza zamilovanosti a partneri začínajú vnímať i svoje nedostatky a zároveň sa musia jeden druhému prispôsobovať, tak nedá sa hovoriť o kríze, ale skôr o hľadaní tolerancie a zodpovednosti jeden voči druhému, čo v pozitívnom zmysle vedie k vývinu na rodičovskú rolu. Až tá prináša často prvú vážnu krízu. Pretože výchova nového človeka prináša okrem radosti i veľké množstvo psychického a fyzického napätia. Vtedy je dôležité, aby manželia okrem zamerania sa na svoje problémy sa pokúsili vyjadriť pochopenie i jeden voči druhému. Je dôležité nezanedbať i vlastný vzťah a pokúsiť sa zabezpečiť starostlivosť o dieťa a občas si uchytiť i chvíľu pre seba.

7. Ako prekonať druhú krízu (medzi 17 - 25 rokoch manželstva), ktorá je spôsobená stratou krásy a odchodom detí z domova?

O strate krásy nemožno hovoriť, pretože v dobrom partnerskom zväzku zvyknú manželia vnímať jeden druhého cez svoju mladosť, spomienky i osobnostný charakter, ktorý im vytvorí obraz, ktorý bol pôvodný, čiže krásny. Ako podstatu toho prečo sa brali. Odchod detí z domova súvisí s predchádzajúcou otázkou. Je ťažko sa vyhnúť takzvanému „syndrómu prázdneho hniezda“, ale pokiaľ si počas rokov budovali okrem rodičovského i svoj partnerský vzťah, tak toto obdobie ľahšie zvládnu a svoj vzťah si môžu naplno vychutnať. Je dôležité pestovať si i svoje vlastné individuálne záujmy.

8. Ako prekonať tretiu krízu (v 50.tych až 60. tych rokoch manželstva), ktorú spôsobuje odchod do dôchodku, hormonálne zmeny, staroba?

Toto je mimoriadne náročné obdobie. Prináša so sebou pocity zbytočnosti a k tomu ešte zdravotné potiaže. Človek sa vracia do minulosti. Tu sú rovnako na mieste vlastné záľuby, spoločné spomienky. Po plnohodnotne prežitom živote práve toto obdobie môže byť krásnym. Práve v tomto období sa vracia všetko to čo investovali do vzťahov k sebe i k svojim deťom. Naša spoločnosť je naklonená mladosti a popiera všetko, čo súvisí so starnutím i poznaním konca života, preto je to náročnejšie.

9. Ako by vyzeral život človeka, ktorý by sa napríklad trikrát zosobášil na sedem rokov - mal by tri manželky, ona troch manželov, tri svokry, troch svokrov, deti by mali niekoľkonásobný počet nevlastných rodičov, dedkov a babičiek. Nemali by z toho v hlave chaos? Alebo je dôležitejšie aká by bola v takej rodine atmosféra a či by sa vzájomne všetci rešpektovali?

Pokiaľ by bola vyriešená starostlivosť o deti, tak ako je to v spoločnostiach kde je normálna polygamia (jeden muž a viac žien) alebo polyandria (jedna žena a viac mužov), to znamená, že o deti sa starajú iba matky, alebo iba staré matky alebo iba strýkovia bol by to ďalší systém, ktorý sa snaží zabezpečiť fungovanie ľudského rodu. Výsledok ako by vyzeral takýto systém v našich podmienkach je možné pozorovať vo „vyspelých“ krajinách, kde sú rozvody a vznik nových manželstiev veľmi časté. Vedie to k vytváraniu povrchných vzťahov a to nielen medzi rodičmi, ale aj medzi deťmi. Deti sa naučia chrániť sa zvýšenou ostražitosťou a „zbytočne“ nevytvárajú silné vzťahy s novými partnermi rodičov, pričom strácajú vzťahy so svojimi rodičmi. Navonok pôsobia „tvrdo“, pričom nastáva zvýšená zraniteľnosť osobnosti. Celkovo to vedie k tzv. schizoidnému vývinu spoločnosti, čo znamená povrchnú orientáciu vo vzťahoch a obranné uzavretie sa do seba.